Ako si majú mladí nasporiť na nové bývanie?

Aj bez národných štatistík máme jasno v tom, že mladí ľudia stále predlžujú dobu svojho zotrvávania u rodičov. Ak ich vyženie z domáceho pohodlia potreba hľadať prácu mimo lokality svojej detskej izby, nájdu si bývanie spolu s inými mladými. Nie je to už bývanie v pohodlí svojich rodičov, ale stále to nemôžeme označiť za osamostatnenie. Tam rodinu jednoducho nezaložia. Ako si ale môžu nasporiť na vlastné bývanie? Bude stačiť, ak si odpustia ten jeden avokádový hotdog a bezlepkový sendvič EUR?

Dom/byt pohľadom dnešného mladého človeka

Považujem sa za mladého človeka. Mám všetky zlozvyky dnešnej mládeže, občas si beriem telefón na toaletu. A neverím, že niekedy budem mať dosť peňazí na vlastný dom. Nie preto, že by som navždy chcel platiť niekomu nájom. Skôr preto, že na vlastné bývanie nedokážem nasporiť. Nedokážem nasporiť ani na tých 20 percent, ktoré spravidla banky požadujú k hypotéke. Straší ma predstava, že by som si mal vziať hypotéku na 80 percent ceny a ešte k tomu úver na ďalších 20 percent. No a teraz si k tomu pridajte ešte problém väčšiny mladých ľudí – veď my vôbec nevieme, kde chceme stráviť život.

Ceny bytov a domov, rovnako ako ceny nájmov, v ostatnom čase narástli v neskutočnej miere a držia sa vysoko nad tým, čo si prestavujem ako hranicu zdravého rozumu. Ja zarábam dosť, som pomerne vzdelaný a pracujem pre medzinárodnú organizáciu. Priemerná mzda na Slovensku je však omnoho nižšia než náklady na bývanie v mnohých mestách. A vlastný dom? Poznám len jeden prípad ľudí v mojom veku, ktorí si kúpili vlastný dom – vďaka výdatnej pomoci rodičov.

Stále častejšie sa však v médiách objavuje argument, že aby si mladí ľudia nasporili na tých spomínaných 20 percent, úplne by stačilo, ak by vypustili zo svojho života avokádové toasty a kávu so sebou.

Káva v tégliku ako všeliek?

Nemám dlhy a relatívne dobre zarábam. Nie, že by som dokázal sporiť, ale jednoducho si nevytváram dlhy a vo svojom veku ešte neočakávam, že by som bol na vrchole kariéry. Bude ešte lepšie. V širšom obraze našich podmienok som stále vo veľmi výhodnej pozícii. Stále však nemám pocit, že ak by som upravil svoj životný štýl, zrazu by som dokázal zásadne sporiť. Nehovorme o situácii, že budem hladovať alebo jesť len konzervy. Bavme sa o tom, či stačí, ak by som si nekupoval kávu so sebou.

Rozhodol som sa, že celý mesiac si budem zaznamenávať všetky svoje výdavky a na konci mesiaca si nechám poradiť od finančného experta, čo by som mal robiť inak. Z prvého stretnutia odchádzam znechutený, lebo naozaj to vyzerá, že finančný poradca vidí moju záchranu jedine v tých malých položkách. No možno sa zdajú malé len mne.

Každá položka je veľká, ak je pravidelná

Tento text by mohol byť celou štúdiou a vy by ste mohli jeho čítaním stráviť dlhé hodiny. To však nie je mojim cieľom a preto preskočím rýchlo na záver: Mesiac som dôsledne zbieral dáta o všetkom svojom míňaní a nakoniec to všetko ukázal finančnému poradcovi. Podľa očakávaní mi nevytýkal prehnane vysoké položky, lebo tam také neboli. Problémom boli skôr opakujúce sa malé výdaje, bez ktorých by som možno mohol žiť finančné webové stránky.

Finančný poradca sa ma okamžite spýtal, či by som si nemohol robiť kávu doma. Mohol. Ale prečo si teda ráno kupujem kávu so sebou, na to som odpoveď naozaj nemal. Sú to dve eurá, poviete si. Ale ak je to každý pracovný deň, máte z toho 40 eur mesačne alebo 480 eur ročne. Nie, to ešte nemusí byť dosť na dom či byt, ale už ste na dobrej ceste. Takýchto položiek som mal v zozname viac. Vždy išlo o to, či sa chcem niečoho vzdať a či dokážem odkrojiť kúsok zo svojej pohodlnosti. Zatiaľ som si kúpil termopohár na kávu.